Ako prijať plnosť Božích milostí

Niektorí ľudia hovoria, že na nich Boh určite zabudol, že necítia jeho prítomnosť a že Božia milosť v ich živote nepôsobí. Ako je to teda v skutočnosti a čo o tom hovorí Božie slovo?

Keď sa mladý muž zamiluje do dievčaťa, čo sa s ním deje? Jeho srdce búši ako zvon, keď sa s tým dievčaťom stretne, často len kokce, nevie povedať súvislú vetu, oblieva ho horúčava. Večer, keď zaspáva, má ju pred očami, sníva sa mu o nej. Ráno keď vstáva, prvá myšlienka patrí jej. No napriek všetkej jeho láske a záujmu sa môže stať, že dievča ho nebude chcieť, že ho odmietne. Možno má rada niekoho iného. Čo môže tento chlapec robiť? Určite môže ešte chvíľu o ňu „bojovať“, môže sa jej vnucovať, môže jej dávať darčeky, kvety, sladkosti. No napriek všetkej jeho snahe, ho aj tak nechce. Chlapec sa s tým musí jednoducho zmieriť.

A takto nás miluje aj Boh. Bojuje o našu priazeň, dáva nám dary, túži po nás. My, keď však milujeme niečo iné (kariéru, peniaze, prestíž, našu obľúbenosť,…), čo môže Boh urobiť? On nás nemôže znásilniť. Ako Stvoriteľ nám dal predsa slobodnú vôľu. My sa sami rozhodujeme, či opätujeme jeho lásku. Bez úprimnej lásky k Ježišovi naša viera je povrchná – účelová (pre istotu, ak náhodou predsa len ten Boh existuje). Bez úprimnej lásky k Ježišovi nedokážeme konať skutočné pokánie. Keď nerobíme skutočné pokánie, naše hriechy nie sú odpustené. Je to len zbožné divadlo, folklór. A bez pokánia niet Božieho milosrdenstva. Pán Ježiš nám to vysvetľuje v Lukášovom evanjeliu 7, 36-50 „O kajúcej a milujúcej žene“:

Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: “Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.” Ježiš mu vravel: “Šimon, mám ti niečo povedať.” On odvetil: “Povedz, Učiteľ!” “Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?” Šimon odpovedal: “Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.” On mu povedal: “Správne usudzuješ.” Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: “Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.” A jej povedal: “Tvoje hriechy sú odpustené.” Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: “Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?” On však povedal žene: “Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!”

Čo nám z tohto Božieho slova vyplýva?
Miloval farizej Šimon Ježiša? Určite nie. Zrejme si ho pozval do domu len z pragmatických dôvodov. Napriek tomu, že bol vysokým náboženským predstaviteľom, jeho srdce bolo zatvrdilé. On nerozpoznal, že Ježiš je Boží Syn. Rozmýšľal len svetsky – účelovo. Keďže ľudia nasledovali Ježiša, počítal s tým, že bude novým politickým vodcom. Preto chcel byť s ním zadobre.

Odpustil Pán Ježiš farizejovi hriechy? Nie, veď nežiadal o to, veď neľutoval svoje hriechy, nemiloval Ježiša.

Milovala Pána Ježiša hriešnica? Absolútne. Vedela, že nik na svete jej nemôže pomôcť, jedine Ježiš. Skrze jej lásku sa jej srdce „roztopilo“ a s úplnou dôverou a vierou rozpoznala, že Ježiš je Boží Syn. Konala úprimné pokánie a dostala odpoveď : “Tvoje hriechy sú odpustené.”

Boh chce, aby sme ho milovali rovnako, ako táto hriešnica. Preto nám dal hlavné prikázanie : “Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!”/Lk 10, 27/. Boh nás o to nežiada preto, že by bol samoľúby. Ale práve naopak, on miluje nás, preto to od nás žiada. On vie, že len keď ho budeme úprimne milovať, tak dokážeme krotiť naše vášne, dokážeme eliminovať našu nečistotu, dokážeme sa zrieknuť modloslužby, dokážeme odpustiť a obetovať sa pre dobro blížneho. Len tak dokážeme konať pokánie.

Ale my ľudia Boha nemilujeme. My nemáme na Neho čas, my milujeme svoje záujmy – peniaze, kariéru … Pre nás je najdôležitejšie : „Čo o nás povedia ľudia“ a nie to, ako vyzeráme v očiach Boha. Jeho príkazy (Desatoro) sú nám na smiech, staromódne, neaktuálne. Mnohí kresťania ho dokonca dali na úroveň s rôznymi bôžikmi (démonmi) z pohanských náboženstiev. Tak ako nám má dať svoju priazeň, keď sme ho opustili pre svetské veci? Ako nám má odpustiť hriechy, ako nás má oslobodiť od rôznych závislostí, ako nás má uzdraviť z rôznych zranení? Ako? Božie slovo hovorí : “Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má /Lk 19, 26/. Čiže kto má úprimnú lásku k Bohu ten dostane hojnosť milostí, ale kto lásku nemá, tomu sa vezme aj to málo milosti, ktoré mal.

Tieto slová platia pre nás všetkých kresťanov. Aj pre tých, ktorí vykonávajú všetky náboženské úkony podľa zákona. Aj farizej Šimon bol zbožný, dodržiaval zákon „do bodky“. Ale lásky k Bohu nemal. Preto nespoznal, že Ježiš je živý, že je tu medzi nami a môže robiť zázraky v našich životoch. Bez lásky k Bohu sme len ako ten neplodný figovník o ktorom Pán Ježiš povedal toto podobenstvo : “Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: “Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?”/Lk 13, 6-7/. Ak náš vzťah s Bohom neprináša požadované ovocie, t.j. ak nemáme vnútorný pokoj a podliehame rôznym strachom; ak nevieme odpustiť a cítime voči ľuďom nelásku a hnev; ak si nevieme rady s našou sexuálnou nečistotou; ak s pokorou nevieme prijať poníženie; ak Boh nie je v našom živote na prvom mieste, ale sme modloslužobníci pre tento svet, pre túžbu po našej obľúbenosti, tak niečo nie je v poriadku a Boh hovorí tvrdé slová : „Vytni ho!“. V podobenstve sa ale ďalej hovorí : “Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.” Boh nás tu vyzýva aby sme konali úprimné pokánie, kým nám dáva ešte čas. Preto „zbúrajme“ všetky prekážky, ktoré nám bránia prijať plnosť Božích milostí :

- Opätujme Bohu jeho lásku. Postavme Ježiša na prvé miesto v našom živote, ako svojho Záchrancu, Spasiteľa; odovzdajme Mu svoj život; úprimne oplačme všetky svoje hriechy /tak ako kajúca hriešnica v Lk 7, 36-50/;

- Zrieknime sa všetkých okultných a pohanských praktík (pohanské povery, biela a čierna mágia, veštenie, špiritizmus, channeling, automatické písmo, psychotronika, biotronika, horoskopy, nosenie amuletov, joga, východné bojové umenia, feng-suej; okultné liečiteľské metódy – homeopatia, akupunktúra, reiki, hypnóza, …), lebo Božie Slovo k tomu hovorí : A osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov a na veštcov a bude s nimi modlárčiť, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu. Ukážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som Pán, váš Boh! /Lv20,6-7/;

- Oddeľme sa od falošnej úcty k bôžikom z iných nekresťanských náboženstiev:„Nebudeš chodiť za cudzími bohmi z božstiev iných národov, ktoré sú vôkol vás, lebo Pán, tvoj Boh, ktorý je v tvojom strede, je žiarlivý Boh. Aby azda nevzbĺkol proti tebe hnev Pána, tvojho Boha, a aby ťa nevyhubil z povrchu zeme.“/Dt 6, 14-15/ a vyznajme, že jedine v Ježišovi je naša spása skrze jeho obetu na kríži : Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: “Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom. A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem /1Kor 6,15-17/;

- Odpustime každému, kto nás zranil, urazil, ponížil a práve naopak, žehnajme týchto ľudí : Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy /Mt 6, 14-15/.

Toto je pravé pokánie. Potom príde to dobré ovocie – figovník začne rodiť sladké figy. Nastane naše skutočné obrátenie. Pán Ježiš nám bude môcť úplne odpustiť hriechy, uzdraviť nás a oslobodiť, bude môcť „vyliať“ na nás Božie milosrdenstvo v hojnosti. Staneme sa „svetlom“ /por. Mt 5, 14-15/ pre našich blížnych a už nebudeme prekážkou, aby sa obrátil, celý náš dom /por. Jn 4, 53/. Božiu slávu zažijeme už tu na zemi a večnú v nebi.
Ježiš Kristus čaká na naše úprimné pokánie, na našu lásku, na našu dôveru. Kresťanský „folklór“ nám Božie milosrdenstvo neprinesie a nemôže nás ani spasiť! Amen.

Celý článok na stiahnutie:  Ako_prijat_plnost_Bozich_milosti